Letné tábory s batohom väčším než dieťa
Letné prázdniny kedysi znamenali jediné – odchod do tábora. S obrovským batohom, kde ste sotva našli ponožky medzi spacákom a repelentom, a s hlavou plnou očakávaní. Tábory boli dobrodružstvom, na ktoré sa nezabúda.
Príchod na miesto, kde ste nikoho nepoznali (okrem kamaráta, ktorého vám prisľúbili rodičia, no ten ochorel), bol len začiatok. Namiesto telefónov sme mali kroniku a listy domov. Tie najodvážnejšie deti písali už na druhý deň: „Je tu super. Nechcem ísť domov.“ Tí menej odolní volili úprimnejší tón: „Príďte po mňa. Hneď.“
Batoh bol kapitola sama o sebe. Väčší než my, plný vecí, ktoré sme ani nepotrebovali – 5 tričiek, 3 mikiny, náhradné topánky, baterka (ktorá nikdy nemala baterky), ešus a plastový hrnček z domácnosti. Šiltovka bola povinná výbava, rovnako ako repelent s vôňou smrti a plavky, ktoré sa vždy strácali.
Tábory boli o nočných bojovkách, večeroch pri ohni, kde sa spievalo „Táborák už dohasína“, a o tých prvých platonických láskach, ktoré vznikli pri súťažiach v družstvách.
Niektorí sa vrátili domov s diplomom, ale všetci s príbehmi, ktoré ešte dlho bavili celú rodinu. Letné tábory boli drsné, hlučné a chaotické. A predsa krásne.
