Predtým, než sme začali zdieľať svoje myšlienky cez statusy a príbehy na sociálnych sieťach, sme si ich zapisovali do denníkov. Ručne písané tajomstvá, nalepené samolepky či vlastné kresby boli naším malým svetom, ku ktorému mal prístup len ten, komu sme ho dovolili.
Denník s malým zámkom bol pre mnohé deti a tínedžerov pokladom – miestom, kde sme mohli byť úplne úprimní. Písali sme o prvých láskach, školských trapasoch či snoch, ktoré sme nemali odvahu povedať nahlas. Slová sme dopĺňali samolepkami, farebnými perami a tajnými značkami, aby tomu „náhodný čitateľ“ nerozumel.
Popri denníkoch sme si viedli aj pamätníčky – zošity, ktoré kolovali medzi kamarátmi a spolužiakmi. Každý do nich niečo nakreslil, napísal odkaz, pridal obľúbený veršík alebo vtip. Niektoré boli také krásne, že sme si ich prezerali roky a spomínali na to, kto čo napísal.
Tieto písané spomienky mali čaro, ktoré žiadna aplikácia nenahradí. Neboli určené svetu, ale nám – a možno práve preto zostali také osobné a výnimočné. Dnes ich možno nájdeme niekde na dne zásuvky, no keď ich otvoríme, vrátime sa späť do čias, keď boli slová písané rukou tým najkrajším spôsobom, ako si uchovať emócie.