Dnes pridáme fotku na sociálnu sieť a za pár sekúnd ju vidia desiatky ľudí. Kedysi sme však museli film odniesť do fotolabu, trpezlivo čakať na výsledok a fotky si potom starostlivo ukladať do albumov. A práve v tom bolo ich čaro.
Domáce fotoalbumy boli ako osobné kroniky – plné rodinných výletov, sviatkov, osláv a každodenných momentov, ktoré sme chceli uchovať navždy. Listovanie albumom malo svoje čaro – každá stránka niesla vôňu minulosti a často aj krátke ručne písané poznámky pod fotkami. Fotky neboli samozrejmosťou. Vyvolávanie filmu znamenalo istú dávku napätia – podarila sa tá momentka? Nebude rozmazaná? A práve to robilo z fotiek poklady, ktoré sme si vážili oveľa viac než dnes.
Albumy sa vytiahli pri návštevách, spomienkach či len tak – keď sme chceli prežiť znova pekné chvíle. Neboli verejné, ale o to osobnejšie. A hoci dnes máme tisíce záberov v telefóne, nič nenahradí ten pocit, keď otočíme list v albume a na nás sa usmeje minulosť v jej najkrajšej podobe.