Kedysi sme na konci školského roka zháňali veršíky do pamätníkov. Každý farebný zápis, obrázok či nálepka bol malým vyznaním priateľstva, ktoré sa starostlivo uchovávalo medzi stranami hrubého zošita.
Pamätníček bol viac než len obyčajný zošit. Bol plný spomienok, odkazov od kamarátov a spolužiakov, ktorých sme si nechceli len tak nechať odísť zo života. Na konci školského roka koloval medzi lavicami a každému sme nechali niečo osobné – krátky verš, želanie, kresbu alebo farebný rámik vyzdobený fixkami.
Obľúbené boli veršíky ako „Ak raz spadneš z vysokého brala, pamätaj, že Jana ťa mala rada“ alebo „Buď ako slnko, ktoré všetko zohrieva – a nezabudni, kto ti to sem písal“. Niektorí si do pamätníčkov vlepovali obrázky, samolepky, servítky či lisované kvety.
Každý zápis mal svoju hodnotu, pretože bol písaný ručne, s úmyslom a s pocitom. Dodnes mnohí tieto pamätníčky uchovávajú a pri ich listovaní sa vracajú do bezstarostných detských čias. Čias, keď priateľstvo nebolo len o správach, ale o pár riadkoch, ktoré mali srdce.