Predtým, než existovali správy a skupinové chaty, stačilo zakričať pod okno. Kamarát vedel, že je čas ísť von.
„Môže Jožko von?“ zaznelo pod oknami nejedného paneláku či domu. Žiadne dohadovanie cez mobil – kamaráti sa volali naživo. Zvončeky pri dverách boli našimi správami, kričanie po dvore naším sociálnym médiom. A keď sa jeden objavil, do desiatich minút bol vonku celý tím na vybíjanú či futbal.
Domov sa nevolalo, domov sa bežalo, keď sa zotmelo alebo keď z okna zaznelo „Večera!“. Táto forma komunikácie bola hlučná, priama a nádherne jednoduchá. Možno práve preto si ju tak radi pamätáme.