Kedysi sme vedeli naspamäť všetky čísla – rodičov, kamarátov aj susedov. Stačil zošit, pevná linka a dobrá pamäť.
Zlaté časy telefónnych zošitkov – malých zápisníkov plných ručne písaných čísel, mien a občas aj poznámok ako „nevolať večer“ či „babka“. Telefónne čísla sme si zapisovali do pamäti rovnako ako do zošita, a tie najdôležitejšie sme jednoducho vedeli.
Keď sme chceli niekomu zavolať, vytočili sme číslo na pevnej linke – niekedy opatrne, niekedy rýchlo, len aby ho niekto náhodou nezložil skôr, než sa spojíme. Ak sme číslo zabudli, nešlo ho „vygoogliť“, ale nájsť v zošite alebo sa spýtať niekoho, kto ho určite vie.
A hoci dnes máme v mobile stovky kontaktov pod menami, na ktoré len klikneme, niektoré čísla z detstva máme v hlave dodnes. Lebo vtedy telefónne číslo nebolo len údaj – bolo osobné, naučené, a tak trochu aj srdcovou záležitosťou.