Ešte nie tak dávno sme nosili v peňaženke hrste mincí, zapisovali si výdavky do bločkov a modlili sa, aby pokladňa prijímala papierové stovky. Svet pred bezkontaktnými platbami mal svoje čaro – a aj svoje limity.
Keď sa povie „nakupovanie“, dnešná predstava je rýchla platba kartou, mobilom alebo hodinkami. No spomeňte si na časy, keď sa v peňaženke skrýval celý svet – kovové päťdesiatniky, desaťkorunáčky, zrolované bankovky a často aj pokrčený zoznam na kúpu.
Drobných nikdy nebolo dosť – a keď áno, tak sa ich človek nevedel zbaviť. Obchody prijímali len hotovosť, automaty na lístky na MHD zhltli mince ako hladné zvieratká a v papiernictve ste za žuvačku platili päťkorunou s presnosťou na halier. Nechýbali ani klasické kabelkové peňaženky s kovovým zapínaním, ktoré pri každom otvorení vydali známy „cvak“ a pri hľadaní správnej mince ste sa cítili ako pri archeologickom náleze.
A ak sa mince sypali do pokladničky, bol to poklad – doslova. Deti si šetrili „na Walkmana“, dospelí „na dovolenku v Juhoslávii“. Každá koruna mala váhu, doslova aj obrazne.