Knižnice boli miestom, kde sme objavovali nové svety, robili si poznámky do čitateľských denníkov a niekedy len tak blúdili medzi policami, kým nás knihovníčka nevrátila späť do reality.

Ešte predtým, ako sa do našich životov dostali e-knihy a audioknihy, bola cesta do knižnice malým rituálom. Deti aj dospelí si niesli domov tašku plnú prečítaných titulov a vracali sa s očakávaním, čo nové si odnesú nabudúce. Vôňa papiera, ktorú vtedy knižnice mali, sa nedala s ničím zameniť – bola zmesou starých stránok, prelistovaných príbehov a tichého rešpektu.

Každý člen mal svoju čitateľskú kartičku. Na nej sa nachádzali dátumy výpožičky orazené starou dobrú pečiatkou. Niektorí z nás si tieto kartičky opatrovali ako poklad – boli dôkazom toho, koľko kníh sme zvládli za leto alebo počas školského roka. Dni návratu boli pre niektorých stresujúce – najmä ak kniha skončila pod posteľou alebo sa ocitla v školskom batohu ešte od Vianoc.

Knižnice však neboli len o knihách. Boli to miesta pokoja, úniku a sústredenia. Deti tam chodili po odporúčania na povinné čítanie, dospelí po romány, historické diela či detektívky. Staršie čitateľky si vymieňali recepty a knihovníčky boli nenápadné hrdinky, ktoré vždy vedeli, kde čo nájsť – aj keď ste hľadali „tú knihu s červeným obalom o láske a vojne“.