Doba, keď mal každý doma pevnú linku, prinášala svoje čaro – aj isté limity. Telefónne zoznamy boli zdrojom kontaktov, pevná linka zasa centrom komunikácie. A keď zazvonil telefón, všetci stíchli, aby bolo lepšie počuť.
Pevná linka mala svoje pevné miesto – najčastejšie v predsieni alebo v obývačke. Zvyčajne bola položená na malom stolíku s červeným zošitom, kde sa zapisovali najdôležitejšie čísla. Telefónne zoznamy boli hrubé ako encyklopédia a listovalo sa v nich vždy, keď sme potrebovali zavolať tetám, lekárovi alebo do školy.
Nikto nevedel, kto volá, ale keď už niekto zodvihol slúchadlo, očakával sa slušný pozdrav a predstavenie. Súkromie? Len ak ste mali dlhú šnúru, ktorá dosiahla až do izby – inak vás počula celá rodina.
Dnes už pevnú linku nahradili mobily a vyhľadávanie kontaktov je otázkou sekundy. No spomienka na čas, keď sa telefonovanie spájalo so zvedavými pohľadmi rodičov a listovaním v obrovskom zozname, zostáva nostalgickou kapitolou detstva a dospievania.