V čase, keď mobil nebolo treba na to, aby ste zistili, kto je doma, stačilo sa postaviť k plotu a zakričať: „Héééj, si doma?“
Spomínate si na tie časy, keď sa nechodilo na návštevu s pozvánkou, ale len tak, spontánne – cez plot? Stačilo, aby ste sa objavili za bránkou a o chvíľu už suseda krájala koláč a niesla ho v tanieriku aj s pohárom malinovky. Plot bol miesto rozhovorov, noviniek, aj sťažností na počasie alebo kosenie „za plotom“.
A potom tu bola lavička pred domom. Či už drevená, kovová alebo zo starého betónového základu s dekou, bola dôležitým miestom stretávania. V lete ste si na ňu sadli s melónom, v prechodnom období s dekou na kolenách a na jeseň s teplým čajom v ruke.
Každý večer sa na nej striedali generácie – deti s nanukmi, mamy s najnovšími rečami, staré mamy s háčkovaním a dedovia, ktorí komentovali všetko dianie v okruhu 20 metrov.
Na lavičke sa dohadovali burzy koláčov, riešilo, kto ide na cintorín a prečo sused vymenil plot. Aj keď sa toho možno nepovedalo veľa, bolo to dosť na pocit, že patríte do ulice, do komunity, do niečoho, čo má srdce.