Ešte pred érou mobilov sme sa na rozhovor s kamarátom museli poriadne pripraviť. Nájsť telefónnu búdku, mať drobné a dúfať, že sa ozve známe „haló“.
Telefónne búdky boli kedysi nenahraditeľné. Stáli na rohoch ulíc, pred školami či obchodmi a mali svoje čaro aj vôňu – zmes dažďa, kovu a starých mincí. Volanie nebolo samozrejmosťou, bolo udalosťou. Doma sa hľadali drobné, písali si čísla na papieriky a v hlave sa preberalo, čo vlastne povedať. Prvé telefonáty kamarátom mali v sebe kúsok nervozity aj vzrušenia – či sa ozve práve on, či nie je obsadené, či minca nespadne priskoro. Každý rozhovor mal svoju váhu.
Dnes máme vrecká plné technológií a môžeme volať kedykoľvek. No spomienka na časy, keď bolo treba chvíľu počkať, kým sa ozve druhá strana, pripomína, že aj obyčajné „haló“ kedysi znamenalo viac.