Kým dnes často komunikujeme cez správy, kedysi stačilo vyjsť pred dom a sadnúť si na lavičku.
Lavičky pred domami, v záhradkách či pri panelákoch boli kedysi centrom diania. Stačilo si sadnúť a o chvíľu prišiel niekto ďalší. Neplánovalo sa, nevolalo sa dopredu len sa jednoducho vedelo, že podvečer sa život stretáva „tam vonku“. Na lavičke sa riešili novinky zo susedstva, vtipy, prvé lásky, plány na víkend aj veľké životné veci. Starší dali radu, mladší počúvali alebo len tak počkali, kým sa začne téma, ktorá ich zaujíma.
Aj deti mali svoje miesto. Kým dospelí debatovali, oni sa hrali okolo – skákali gumu, bicyklovali sa medzi blokmi alebo len tak behali s loptičkou. Lavička bola ich štartovacia čiara aj bezpečné miesto, kde sa vždy bolo kam vrátiť.
Nie je to nostalgia. Je to pripomenutie, že najkrajšie rozhovory nevznikajú v rýchlosti. Ale tam, kde sa len sedí a je spolu.
Možno by sme sa na tú „lavičku“ mohli niekedy vrátiť. Čo myslíte? 😊