Kedysi sme nemali druhú šancu – ak niekto pri fotení žmurkol alebo mu „ušla“ hlava zo záberu, zostalo to navždy zaznamenané na filme. Práve táto obmedzenosť nás učila vážiť si každý jeden moment a rozmýšľať nad každým záberom predtým, než sme definitívne cvakli. Dnes síce naše telefóny praskajú vo švíkoch pod tisíckami dokonalých fotiek, no sú to práve tie staré, mierne neostré snímky z rodinných albumov, ktoré v nás vyvolávajú tie najsilnejšie emócie.

Návrat k analógovej fotografii, ktorý dnes zažívajú aj mladí ľudia, je v skutočnosti útekom od digitálneho perfekcionizmu k autenticite a prekvapeniu. Ten pocit, keď ste v rukách držali ešte voňavú obálku z fotolabu a prvýkrát listovali výsledkami, sa nedá nahradiť žiadnym swipe-ovaním po displeji. Tých 36 záberov na jednom filme nebolo len o obraze, ale o zachytení skutočnej atmosféry, ktorú robila práve tá neopakovateľná nedokonalosť. A aj dnes sa ukazuje, že tie najvzácnejšie spomienky nepotrebujú filtre, ale dušu a kúsok toho magického čakania.