Každá rodina má ten jeden zošit, ktorý má ohnuté rohy, možno mu chýba väzba a na stranách s tými najlepšími koláčmi nájdete neklamné stopy po varení – fľak od oleja, odtlačok prsta od cesta alebo pár zrniečok cukru uviaznutých medzi listami. Tieto nedokonalosti sú však to, čo robí náš zošit nenahraditeľným. Ručne písaný recept je totiž niečo oveľa viac ako recept z internetu. Je to svedectvo o čase, kedy sa niekto zastavil, aby nám odovzdal svoje skúsenosti. Keď vidíme písmo svojej mamy, akoby sme ju počuli stáť vedľa seba pri linke, ako nám hovorí: „Múky daj toľko, koľko cesto vypije.“ Tieto poznámky na okrajoch – „piecť v stredne vyhriatej rúre“ alebo „tento mala rada teta Anna“ – robia z varenia rozhovor naprieč generáciami.

V digitálnej dobe, kde si recepty ukladáme jedným klikom, sa k týmto zošitom vraciame ako k talizmanom. Pripomínajú nám, že jedlo je aj o spomienkach. Uvariť obed podľa rukopisu niekoho, kto tu už možno nie je, je tou najkrajšou formou spomínania.