Počas letných prázdnin sa domov nikomu veľmi nechcelo. Keď horúčava podvečer ustúpila a slnko pomaly zapadalo, deti sa stretávali vonku a začínala hra, ktorú poznal snáď každý. Jeden zatváral oči a nahlas odriekal: „Raz, dva, tri…“, zatiaľ čo ostatní hľadali to najlepšie miesto na ukrytie. Schovávalo sa za stromami, autami, lavičkami, v kríkoch či za rohmi panelákov. Každé sídlisko malo svoje tajné skrýše, ktoré poznali len miestni. A čím bola väčšia tma, tým napínavejšia hra bola.

Na schovávačkách bolo krásne to, že nepotrebovali takmer nič. Žiadne drahé hračky, obrazovky a ani internet. Stačila len partia kamarátov, trochu fantázie a chuť tráviť čas spolu. Často sa pridávali aj mladší súrodenci alebo staršie deti, a tak sa z obyčajnej hry stala udalosť, na ktorú sa všetci tešili. Niekedy, keď sa vonku pri domoch na dedine opekalo, pridali sa aj rodičia. Občas len ako našepkávači tomu, čo hľadal skrytých kamarátov. Schovávačky rozhodne nezmizli. Aj dnes patria medzi hry, ktoré dokážu spojiť viacero generácií a pripomenúť, že tie najkrajšie zážitky často vznikajú z úplne jednoduchých vecí.